Zimný výstup na Elbrus nie je výlet do rakúskych stredísk

Sú dve hodiny v noci. Zobúdzame sa a po skromných raňajkách zapitých šálkou čaju vyrážame do tmy. Vonku je jasno, podľa predpovede počasia okolo mínus 20 stupňov Celzia a fúka nepríjemný vietor. Pred nami je ešte jeden a pol kilometra vertikálneho stúpania a najvyššia hora Európy – Elbrus.

Sú dve hodiny v noci. Zobúdzame sa a po skromných raňajkách zapitých šálkou čaju vyrážame do tmy. Vonku je jasno, podľa predpovede počasia okolo mínus 20 stupňov Celzia a fúka nepríjemný vietor. Pred nami je ešte jeden a pol kilometra vertikálneho stúpania a najvyššia hora Európy – Elbrus.

Takto vyzeral začiatok siedmeho dňa, ktorý sme strávili v Rusku. Koncom apríla sme sa – malý mikrobus s deviatimi ľuďmi – vybrali na dlhú cestou naprieč Ukrajinou, Čiernomorím, okolo Azovského mora a cez Rusko až ku Kaukazu. Z Prievidze je to o trošku menej ako tritisíc kilometrov.

Na Elbrus ešte zďaleka neprichádzala jar ako u nás na Slovensku. V údolí síce sneh nebol – to však bolo o tritisíc metrov nižšie. Stopy po obrovských lavínach tu aj tak zostali.

Na ceste naprieč Ruskom sme prekonali všetky rekordy
Prvé opitie sa. Po prekonaní ukrajinsko-slovenskej hranice nás čakala dlhá cesta naprieč Ukrajinou. Večer sme sa zastavili v moteli pri ceste. (celú diaľnicu aj hotely popri nej vraj dal postaviť zo svojho jeden ukrajinský nevidiaci spevák) Okrem večere nás samozrejme zdolali dvojdecové poháriky so zelenou vodkou, ktoré sme zapíjali pivom. Niektorí vydržali dva, iní viac, spomienky na záver večera zostávajú zhodne nejasné.

Prvé vykladanie auta. Na rusko-ukrajinskej hranici sa colníkom zjavne niečo nezdalo – vykladali sme teda všetku batožinu podľa inštrukcii vedúceho. Na hodinkách bola ručička niekde medzi dvanástou a treťou ráno. Expedičnej batožiny sa nazbieralo veľa. Zamotali sme sa a pri troche hranej šikovnosti zablokovali celý rusko-ukrajinský prechod. Taktika vyšla – coľníkom sa to veľmi neľúbilo a po nejakom čase prehliadania batohov nám dali opäť celé auto naložiť. Ktovie či by sme tu strávili aj zvyšok noci nebyť našej úspešnej blokády a toľkej batožiny. Napriek zastávke hlási vedúci, že sme prešli hranicu pokorením jeho 15 rokov starého rekordu.

Na ceste Ruskom sa po dlhej ceste ukrajinou nedialo nič zvláštneho. Každých 50 kilometrov nás prepadávali policajti. Jedenkrát sme dokonca videli policajtov naháňajúcich osobné auto, ktoré im utieklo a zmizlo v lese, keď videlo policajtov aj pred sebou. Vedúci nás poučil, že parky treba obštiavať minimálne v stometrovej vzdialenosti a vykonať potrebu vedľa zelenej búdky (väčšinou rozpadnuté, ničím nepripomínajúce svoje určenie) sa neoplatí, pretože tam bývajú policajti. Nakoniec sme za celú cestu do vačku nezaplatili nikomu ani rubeľ.

Na konci údolia Baksan vás čaká Elbrus
Elbrus je najvyšší vrch Kaukazu, Ruska a tiež Európy. Nachádza sa na hraniciach s Gruzínskom. Je to neaktívny stratovulkán s dvoma centrami (západný štít 5 642 m, východný 5 621 m) pokrytý ľadovcami a trvalým snehom. Na bokoch hory sa však nachádzajú termálne pramene.

V roku 1976 Sovieti sprevádzkovali lanovku, ktorá končí vo výške 3 400 m. Odtiaľ premáva jednosedačková lanovka do výšky asi 3 600 m. Dnes je nahradená modernejšou kabínkovou verziou.

Vo výške 4 100 sa nachádza stanica Priut – najvyšší „hotel“ Európy, oproti ktorej sú tzv. Skaly spasatelie, kde majú ubytovňu záchranári. Priut býva východzím bodom pre útok na vrchol. Ide sa kolmo hore na Pastuchove skaly a potom strmou ľadovou platňou do výšky 5 000 m. V tejto výške sa cesta stáča doľava a stupajúcim traverzom sa ide až do sedla, ktoré je vo výške 5 300 m. Tu sa môžu turisti rozhodnúť pre výstup na vyšší, alebo nižší z vrcholov Elbrusu. Hora si každoročne vyžiada 15 až 30 obetí. Toľko múdrosti zo stránky elbrus.sk (náš vedúci) a wikipédie.

Aklimatizácia?
Bola poriadna. Vodku som pred Ruskom neznášal. Napriek tomu každý deň pri plánovaní aklimatizačnej túry na druhý deň sa jej vypilo niekoľko fľašiek. Ako zázrakom všetci stáli na ráno na nohách a na lyžiach mali pevný krok.

Prvý deň sme šliapali na Priut. Po troch dňoch strávených v aute to bola veľká makačka. Z dvoch kilometrov sme sa vyšvihli až do 4100 metrov. Najväčšie peklo nás ešte len čakalo – zlyžovať tie dva vystúpané kilometre po neupravovanom teréne plnom bubnov…

Na Čegete sme strhli lavínu
Ďalší deň sme vystúpili na Čeget. Jednosedačkou sme vyšli na konečnú stanicu (podobná sedačka ako kedysi premávala na Chleb, ibaže na ruský spôsob – na jednom mieste preklenula údolie snáď dvesto metrov vysoko). Z konca lanovky sme si vyšlapli na vrchol, odkiaľ vedie nádherný, asi dvojkilometrový žľab dolu k ceste.

Do prekrásneho žľabu, kde bol ešte prašan, najskôr Jano spravil sondu zjavne iba kvôli tomu, aby zistil, že sneh tu nedrží! Pípsy boli zapnuté, lopatky na chrbte. Vyhliadli sme si skalu, za ktorou sme sa po 1,5 kilometri schovali. Prešli prví štyria a vyzeralo to, že terén drží. Našťastie sme sa nezačali spúšťať skôr.

Ako bolo zvykom celú sezónu, lavína sa nalepila na päty práve mne. Po dvoch oblúkoch som nad sebou videl krásny odtrh a to už som makal pod jednu vyhliadnutú skalu. Už som len dúfal, že chalani, ktorí vykúkali naspodu spod druhej skaly to stihnú. Potom som sa už iba smial v akej panike hádzali lyže a výstroj poza skalu. Každá skúsenosť je na niečo dobrá a tá s lavínou ešte viac.

Počasie dovoľovalo na výstup iba v jeden deň
Najskôr sme sa na počasie opýtali miestneho šamana. Neveštil nič dobré – vietor a sneh. Keď sme získali podrobnú predpoveď pre rôzne výškové pásma na zopár dní vopred, zistili sme, že na výstup ostáva jeden deň doobeda (jasno, ale veterno), ostatné dni malo byť hmlisto, veľmi zima, sneženie a vietor. Dokonalá idylka. Spať a dva dni aklimatizácie sme ešte mali pobudnúť na Priute, z ktorého sa na ten čas stal dokonalý hotel!

Na tretí deň nadráno o druhej sme z Priutu vyrazili. Nikomu sa nechcelo obúvať do mokrých papučiek od lyžiarok, ktoré si každý proti chladu zohrieval vo vlastnom spacáku. Okrem papúč mal každý v spacáku niečo ďalšie: ja jelenie klobásky, ktoré som si plánoval dať na raňajky a tiež dalšie veci, ktoré som nechcel, aby zmrzli.

Sú dve hodiny v noci. Zobúdzame sa a po skromných raňajkách zapitých šálkou čaju vyrážame do tmy. Vonku je jasno, podľa predpovede počasia okolo mínus 20 stupňov Celzia a fúka nepríjemný vietor. Pred nami je ešte jeden a pol kilometra vertikálneho stúpania a najvyššia hora Európy – Elbrus.

Nakoniec sme predsa hore vyšli! Najhoršia čast stúpania nás čakala medzi pol treťou ráno a svitaním – pekelná zima; vietor fúkajúci z jednej strany (napriek kuklám a kapuciam sme mali všetci zhodne omrznuté ľavé líce:); etc. Cestou dolu sme sa jemne starali o Peťa, ktorého zmohla výška. Volali sme horskú službu. Ruskí hôrni chlapci nám síce vyšli oproti, bez mačiek a cepínov sa dostali tak po Pastuchove skaly – za ktorými už bola ľadová platňa číra ako zrkadlo.

Pozrite si fotky z dvojtýždňového výletu a expedície Kriváň – Elbrus. Viac info na elbrus.sk

[nggallery id=7]

1/1
Zavrieť reklamu