Elbrus – čo náhodný pozorovateľ vidieť nemohol…

31. decembra 2009

Maťo, o pár hodín to bude presne rok, čo som tu v Rakúsku dostal naozaj ten najhorší telefonát v mojom Živote, keď mi moja mamina oznámila, že si zahynul v lavíne. Chcem Ti len povedať, že na Teba všetci stále, dnes ešte o to viac myslíme a máš trvalé miesto v našich srdciach – až do konca našich Životov. Články na tomto webe sú väčšinou faktické, praktické a informatívne. Dúfam, že osobný tón môjho článku nikomu prekážať nebude.

Verným čitateľom Snowmagazínu zrejme neušiel Igiho článok o našom výlete na Elbrus:
https://snowmagazin.relaxmagazin.sk/2009/10/zimny-vystup-na-elbrus-nie-je-vylet-do-rakuskych-stredisk/
Igi sa v ňom zámerne sústredil na opis udalostí tak, ako by ich zrejme mal šancu vnímať človek pozorujúci našu skupinku zvonku.

Teraz je rad na mne, aby som jeho verziu doplnil o pár vecí a pohľadov zvnútra. Každá expedícia (nie turistika) na nejaké zaujímavé a jedinečné miesto na našej Zemi má aj svoju myšlienku, svoju dušu. A my sme už hneď od začiatku vedeli, ze slovko expedícia bude našu cestu popisovať najlepšie.

A práve o tom začiatku Vám chcem povedať a napísať viac. Pri príležitosti narodenín môjho brata Maťa sme už absolvovali viacero nezabudnuteľných výletov. Jeden z nich bol pred pár rokmi napríklad aj na už spomínaný Elbrus. Boli sme tam len my dvaja a nepriaznivé počasie skombinované s nedostatočnými skúsenosťami spôsobili, že sme sa s familiárne premenovaným “Big El” len slušne rozlúčili. Ne “Zbohom”, ale “Dovidenia”…

Na bratove narodeniny (2. máj) v roku 2008 sa 4-členná výprava v zložení 2x Jano a 2x Maťo vybrala navštíviť najvyššiu horu Rakúska – Grossglockner. Skialpový výlet so super strmým a exponovaným záverom dopadol na výbornú (viď foto), a tak sme plní eufórie ešte hneď na mieste pri pivku a minerálke naplánovali akciu rovno aj na ďalší rok. Našim májovým cieľom v roku 2009 sa jednohlasne stala najvyššia hora – tentokrát ale už Európy. Napriek, alebo skôr vďaka tomu, že sme pri našom prvom pokuse s bratom neboli úspešní, bola to pre nás opäť veľká výzva. Pre našich kamarátov Janka a Maťa to bolo splnenie jedného ich sna. Pre Maťa žiaľ sna, ktorý už nestihol dosnívať…

[nggallery id=29]

Je práve pár hodín po obede na Silvestra 2009, vonku sa už začína stmievať. Presne takto pred rokom sa vo Vrátnej skupinka dobrých kamarátov vybrala na už skoro rutinnú skialpovú túru. Žiaľ, krutosť sveta lavín nerozlišuje, ci ste dobrý lyžiar, výborný človek, zodpovedný priateľ alebo potenciálny manžel… Martin sa za naozaj veľmi nešťastných okolností stal jedinou Fatranskou obeťou v minulom roku. Tento článok nie je o tom, či a aká chyba sa tam presne pred rokom stala a čo mohlo byť inak alebo lepšie. Mojou motiváciou napísať tento môj (zatiaľ) jediný článok pre snowmagazin.sk je presný opak. Chcem “nahlas” vysloviť to, aká chyba sa nestala: Maťo miloval hory – miesta, kde sa z neznámych ľudí stávajú kamaráti a z kamarátov priatelia na celý Život. Fakt, ze práve hory sa mu stali osudnými, je pre nás tak nepochopiteľný, ako aj veľmi smutný. Maťov sen o výstupe na Elbrus sa preto stal ešte o to viac aj našim snom. A tak sme naozaj urobili všetko pre to, aby sme mu/si ho splnili. Nemohli sme dopustiť, aby želanie nášho Priateľa ostalo neuskutočnené.

Až do momentu, kým sme v ubytovni pod “Big El” nezačali preberať samotnú stratégiu výstupu na vrchol, len málokto z ostatných členov výpravy vedel, ze v našej (naozaj – ako sa aj colníci na hranici medzi Ukrajinou a Ruskom osobne presvedčili – veľmi objemnej) batožine sa ukrýva aj časť Maťa. V malej urničke sme so sebou priniesli časť jeho popola – s jasným cieľom vysypať ho na vrchole Európy, a takto sa (pre nás dokonale symbolicky), rozlúčiť s človekom, ktorý bol pre nás veľmi dôležitý, pre niektorých skoro už rodina…

Človek pozorujúci nás by asi povedal, že Mišo ostal v “základnom tábore”, že Radovi prišlo zle, že sa Igi vo výške okolo 5000mnm otočil a kvôli omrznutým prstom na nohách začal schádzať dole, že môj brat Maťo sa vyčerpaný a demotivovaný veľkou zimou tiež chcel vrátiť, že Peťov napoly omrznutý čisto biely nos (a aj líce), sfúknutá rukavica (v danej situácií a v danom teréne naozaj skoro tragédia) a výšková choroba, prípadne Michalove omŕzajúce ruky našu cestu do cieľa v ten deň zrejme zahatajú…
[nggallery id=30]

Tento článok je ale hlavne o tom, že sa tak nestalo. Nakoniec nás na vrchol Európy svorne – ruka v ruke a v jednej línii – vystúpilo 6 z 8-členného tímu. Ten pocit a tá eufória z výhľadu patrili v tej chvíli jednoznačne Maťovi. Dodával nám po celý čas vnútornú silu na výstup a pomohol nám prekonať všetky prekážky, ktorých naozaj nebolo málo. V tom momente tam bol skutočne s nami a priložené vrcholové fotky hovoria za všetko. Keď sme vysýpali jeho popol, usmieval sa na nás a vedel, že sme sa práve sem s ním prišli rozlúčiť. Áno, určite dosť svojsky a netradične, ale najúctivejšie a najlepšie ako sme vedeli. Tá Maťkova fotka, ktorú sme na vrchole Elbrusu nechali, bola odfotená presne rok predtým na Grossglockneri – pri plánovaní tejto akcie…

Zrejme nielen “zhodou okolností” (tie predsa neexistujú), presne v tom istom čase, ale o pár tisíc kilometrov ďalej, prebiehal svojim obsahom veľmi podobný ceremoniál. Na vrchole Kľak, bola práve v tom istom čase ďalšia, oveľa väčšia partia Maťkových Priateľov a rodinných príslušníkov. Tiež mali časť jeho popola a tiež tam vtedy s nimi Martin určite bol.

Maťo, o pár hodín to bude presne rok, čo som tu v Rakúsku dostal naozaj ten najhorší telefonát v mojom Živote, keď mi moja mamina oznámila, že si zahynul v lavíne. Chcem Ti len povedať, že na Teba všetci stále, dnes ešte o to viac myslíme a máš trvalé miesto v našich srdciach – až do konca našich Životov. Články na tomto webe sú väčšinou faktické, praktické a informatívne. Dúfam, že osobný tón môjho článku nikomu prekážať nebude.

Nechcem tu a teraz končit múdrosťami typu: freerideri (viem, že mnohí čitatelia Snowmagazínu sú nimi naozaj až do “špiku kosti”), dávajte si pozor, majte pri sebe vždy všetku lavínovú výbavu, myslite pri kritických rozhodnutiach na Maťa a jemu podobné tragédie a bla-bla-bla… Nie, všetci, kto sa venujeme tomuto životnému štýlu (schválne nepíšem športu) vieme, že riziko na horách skutočne číha neustále a ju mu úplne jedno, či ste pripravení alebo nie.

Chcel by som radšej tento článok ukončiť konštatovaním, ze vyniesť na (akúkoľvek) horu popol Vášho, ani nie 30-ročného priateľa, je naozaj VEĽMI ťažká úloha. Oveľa, oveľa tažšia, ako sme si aj my pôvodne mysleli a boli sme si ochotní pripustiť. Ja sa vo svojom Živote riadim heslom: “Rob veci poriadne hneď na prvý raz, aby si ich už nikdy nepotreboval robiť znova”. Po našom návrate z Elbrusu je určite jedna vec istá: už NIKDY nikdo z nás nebude potrebovať a ani chcieť vyniesť popol žiadneho nášho Priateľa na žiadnu ďalšiu horu…

PF 2010 a Maťkovým Priateľom a Rodine veľa vnútornej sily, dnes ju budeme potrebovať.

1/1
Zavrieť reklamu