Slovenským vlakom za rakúskym snehom

22. decembra 2009

Ako to vyzerá, keď sa na lyžovacku vyberiete vlakom o šiestej hodine ráno z bratislavskej stanice v Petržalke? Prečítajte si reportáž Miška Blaška a potom usúdite či sa vám oplatí skoro ráno vstávať a absolvovať vlakom cestu tam a naspať za jedným z najbližšie položených stredísk od Bratislavy.

Ako to vyzerá, keď sa na lyžovacku vyberiete vlakom o šiestej hodine ráno z bratislavskej stanice v Petržalke? Prečítajte si reportáž Miška Blaška a potom usúdite či sa vám oplatí skoro ráno vstávať a absolvovať vlakom cestu tam a naspať za jedným z najbližšie položených stredísk od Bratislavy.

O možnosti lyžovania v rakúskych Alpách v relatívnej blízkosti slovenských hraníc (presne 161 km) vedia určite všetci lyžovania chtiví a lyžovania schopní Bratislavčania. Ale o možnosti dopravy vlakom k najbližším alpským strediskám už to zrejme také isté nie je napriek tomu, že naše železnice v spolupráci s rakúskymi poskytujú účelovo zameranú službu – lyžiarsky vlak „Wiener Alpen“. Vlak premáva každý zimný víkend z Bratislavy – Petržalky do alpského mestečka Spital am Semmering, v blízkosti ktorého sa nachádza lyžiarske stredisko Stuhleck.

Foto zo soboty 19. januára:

[nggallery id=27]

Keďže lyžovať vlakom som išiel naposledy voľakedy ešte počas vysokej školy,  bol som na túto možnosť dostať sa na svah veľmi zvedavý a zároveň sa vo mne miešali dva protichodné pocity – na jednej strane som sa tešil na prvú lyžovačku (konečne!!!) v tejto sezóne a na druhej strane som mal obavy, ako to ja s manželkou, zvyknutí v posledných rokoch chodiť takmer všade v teple a pohodlí  auta, zvládneme.  Teda hlavne manželka… J

A takto vyzeral náš celodenný výlet „Vlakom za snehom“, čo najviac objektívne a bez príkras:

Sobota, 19.12.2009

01:15 Návrat z vianočného večierka

05:30 Zvoní budík, tma a ticho.

05:33 Zvoní budík, ale prečo v sobotu?

05:36 Zvoní budík, hups, už viem prečo… S veľkou námahou vstávame z vyhriatej postele, krátky pohľad na teplomer, mínus 7, žeby konečne prišla zima?

Zuby? Nestíhame…

Raňajky? Bez šance…

05:50 Keďže mám auto v servise a iná možnosť ako sa v sobotu o šiestej ráno dostať z Rače na stanicu v Petržalke ma nenapadla, volám taxík. Áno, potvrdzuje mi ženský hlas v telefóne, príde pre Vás strieborný ševrolet. Výborne, to znie fajn, do bielych álp na striebornom ševrolete…

06:05 Pozriem z okna, strieborný šíp už stojí pred domom. Rýchlo beriem 1 x batoh, 2 x lyžiarky, 2 x lyže, 2 x paličky, 1 x ospalá manželka… OK, asi mám všetko.

06:30 Vlaková stanica Bratislava – Petržalka. Strieborný šíp presvišťal Bratislavou rýchlejšie ako som očakával. Hmm, mohli sme o 10 minút dlhšie spať. Sladkých 10 minút…

06:56 Odchod vlaku „Wiener Alpen“. Teda aspoň podľa cestovného poriadku. My stále sedíme v kupéčku a pozeráme na tmavé a opustené nástupište.

07:15 Hýbeme sa, hurá. Síce skoro 20 minút meškáme už na stanici, ale nevadí, hlavne že sa začalo kúriť…

07:28 Veľké vrtule za oknom. Veterný park. Už sme v Rakúsku, ani to nebolelo cez tie hranice.

07:40 A už je to tu. Keďže môj metabolizmus funguje ráno veľmi dobre a hlavne veľmi rýchlo, bageta kúpená a zjedená ešte na stanici v Petržalke začína účinkovať. No nič, keď musíš tak musíš… Napriek mojim obavám pretrvávajúcim ešte z vysokoškolských čias, je WC celkom OK, záchod splachuje, papier je chvalabohu tiež k dispozícii, voda tečie a dokonca ruky si môžem utrieť do papierových obrúskov…

09:00 Čas na desiatu. Našťastie je tu reštauračný vozeň, kde si nechávame priniesť teplé párky a horúci čaj. Riadne párky, pretŕčajú z taniera na každú stranu vari o 5 centimetrov, napriek tomu sme ich spolu s čerstvým chlebíkom zlupli na pár hryzov. Mňam, nič mi nebolo ale už mi je lepšie…

09:58 Po plytkom spánku prerušovanom krátkymi zastávkami na malých rakúskych staniciach s úplne neznámymi názvami (sakra, načo ma vlastne ten „hlásateľ“ v reproduktore budil, veď aj tak som mu nič nerozumel), vchádzame do staničky Spital am Semmering. Zaujímavé, priamo z okna vlaku vidieť zobúdzajúce sa stredisko Stuhleck, nazvané podľa 1.783 metrov vysokého „kopca“, na úpätí ktorého sa stredisko nachádza.

10:10 Hoci zo stanice je to peši asi 10 minút, nasadáme do skibusu a snáď ani nie za dve minúty vystupujeme pri údolnej stanici lanovky. Nóó, na teplomeri mínus 12 stupňov, super, je to cítiť. Keďže sme si lyžiarky obuli už vo vlaku, zostáva len nasadiť na ne lyže a šup ho na lanovku.

Sneží. Pri pohľade na oblohu asi bude snežiť celý deň, predpokladám, že napriek celkom priaznivej predpovedi počasia sa slniečka asi nedočkáme. Nevadí, kompenzujú nám to takmer prázdne svahy, žiadne rady na lanovky a upravené zjazdovky. Na môj vkus až príliš upravené. Skúšam nájsť aspoň trošku nezratrakovaného miesta na kraji svahu, ale títo rakúski perfekcionisti to upravujú snáď až do lesa…

Potom, ako sme vyskúšali všetky modré a červené trasy na hlavnom svahu, rozhodli sme sa pred obedom vyskúšať najvyššie položenú zjazdovku, ktorej vrchná časť sa nachádza nad pásmom lesa. Ale to zisťujeme až potom, ako na nás sediacich na lanovke začne v otvorenom priestore fúkať silný a ľadový vietor, ktorý do nás plnou silou vráža drobné ľadové krištáliky snehu. Bŕŕ, už to začína byť dosť nepríjemné, ani všetky systémy čo mám na sebe (termo, wind stopper, goretex, fleece a pod.) akosi nezaberajú. Konečne vyskakujeme z  lanovky a čo najrýchlejšie sa snažíme zlyžovať do tepla  reštaurácie, ale po tejto modrej to ide len s pomocou paličiek. Tak vám treba, snowboardisti… J

12:35 Stojím pred najnovšou a asi najväčšou reštauráciou v stredisku s názvom W11. Ale kde mám manželku? Čo som jej znovu ušiel? A, už sa cez snehovú záclonu pomaly približuje, ale čo to vidím? Slzy? Sakra, sú to slzy… L Zjavne jej bola ešte väčšia zima ako mne.

Vchádzame do reštaurácie s panoramatickým výhľadom, ktorý však v tomto počasí zo zrejmého dôvodu úplne nedoceníme. Ale nám to v tejto chvíli vôbec nevadí, hlavne že je tu teplo a jedlo. Veľká samoobslužná reštaurácia poskytuje slušnú ponuku dobre vyzerajúcich a voňajúcich jedál, ale z čoho sa ja najviac vytešujem je veľký výčapný pult, kde si sám načapujem pivo. Tuším, že dnes nie je posledné.  Pohľad mi padne na viedenský rezeň s hranolkami a  je rozhodnuté. Manželka si vyberá sladkú buchtu na celý tanier, niečo na spôsob parenej buchty „chopok“, podávanej v mojej obľúbenej vysokohorskej chate na hrebeni Nízkych Tatier.

13:45 Ešte jedno pivečko a začíname sa obliekať. Teda všetci okrem manželky. Ako sa dalo čakať, zima za oknami je pre ňu príliš veľkou prekážkou vychutnať si zvyšok dňa na lyžiach.

15:30 Posledný krát sa vyvezieme nahor strednou šesťsedačkou s oranžovým krytom. Vyzdvihujem manželku (už vyzerá oveľa spokojnejšie) a pomaly na istotu lyžujeme dolu k údolnej stanici.

16:15 Nastupujeme do pripraveného skibusu a opäť po kratučkej dvojminútovej ceste vysadáme pri vlakovej staničke Spital am Semmering.

16:19 Na nástupišti hľadáme staničnú budovu kde by sme sa mohli schovať a počkať na vlak. Ale hľadáme márne, nachádzame len maličký prístrešok, kde sedí zopár hlučných, nemecky hovoriacich teenagerov.

16:24 Zima, stojíme vonku, sneží na nás, okolo prefrčí veľkou rýchlosťou niekoľko nákladných vlakov, ktoré ešte viac zvíria a zdvihnú nasnežený sneh.

16:54 Konečne vlak, ktorý výhybkou prechádza k nášmu nástupišťu. Áno, je to on! Dočkali sme sa! Nastupujeme skrehnutí a uzimení do vlaku, aj keď v lyžiarkach to ide dosť namáhavo. Ani sme sa neusadili a už vychádzame zo staničky smerom Slovensko. Slovenskóóó! Unavení a teplom uspokojení sa ani nerozprávame a rýchlo upadáme do príjemného spánkového bezvedomia. Škoda, že nevydržím spať celú cestu, tie 3 hodiny by ubehli oveľa rýchlejšie.

19:55 Príchod do stanice Bratislava – Petržalka. Konečne.

Môj posledný dojem? Hmm, tak toto bola veľmi náročná lyžovačka…
Autor: Michal Blaško

1/1
Zavrieť reklamu