Expedícia na Severný pól – Tu Slovakia jedna

5. decembra 2010

Pristátie sa vydarilo. Zo snehu tu trčí anténa. Pod snehom je úplne zafúkaný baračik. V baračiku sedí rádioamatér z Moskvy Valerij Kubľakov. Je to fanatik. Vo dne v noci stláča gombíky vlastnoručne vyrobenej vysielačky a vypytuje sa kolegu Koľu, ktorý je s našimi na póle, ako sa darí, a rapoce informácie ďalej. Ukazuje mi dlhý zoznam rovnakých bláznov ako on, s ktorými sa už dnes spojil a informoval ich, čo robia naši polárnici.

Druhá časť Mikiho rozprávania o prvej slovenskej expedícii na Severný pól. Prvú časť si môžete prečítať tu.

Srednij je ploský ostrovček v súostroví Severnaja Zemľa v Severnom ľadovom oceáne. Meria 20 x 5 km a je tam vojenské letisko. Letisko, či vlastne zarovnaná plocha, v júli neprijíma. Vtedy totiž zem rozmrzne a z plochy sa stane močiar. Teraz je však ešte len apríl a pristátie sa vydarilo. Zo snehu tu trčí anténa. Pod snehom je úplne zafúkaný baračik. V baračiku sedí rádioamatér z Moskvy Valerij Kubľakov. Je to fanatik. Vo dne v noci stláča gombíky vlastnoručne vyrobenej vysielačky a vypytuje sa kolegu Koľu, ktorý je s našimi na póle, ako sa darí, a rapoce informácie ďalej. Ukazuje mi dlhý zoznam rovnakých bláznov ako on, s ktorými sa už dnes spojil a informoval ich, čo robia naši polárnici.

Kurilské ostrovy, Nový Zéland, Argentína, Francúzsko, Trenčín, Bratislava. Je to pre mňa úplne nová skúsenosť, počúvať svojské rozhovory týchto ľudí v éteri. Tu, kde niet telefónu ani iného komunikačného prostriedku. Valerij práve zachytil voľákeho Afričana a chechce sa, že ten vôbec nič o Arktíde nechápe: ,,Tomu truľovi musím vysvetľovať úplne základné veci…“

V diaľke na obzore trčí zo zamrznutého oceánu kopček. Ostrov Domašnij. Poďme sa tam pozrieť. Od miestnych obyvateľov, ktorých je len zopár a udržiavajú letisko (rozumej: v kuse odhŕňajú sneh), si požičiavame dupľovku. Len čo ju zbadá Ivan Iványč, ihneď sa pridá k našej minivýprave. Ivan Iványč je chlpatý dunčo, akých je na Srednom celá svorka. Spávajú vonku v snehu, sem-tam im niekto niečo hodí. Sú to smelí bitkári, ruvú sa medzi sebou na život na na smrť. Ale keď sa minule zjavil medveď, všetci vraj zdrhli. Len jediná sučka, sibírska lajka, sa nezľakla a na maca dorážala. Tú si teraz všetci na ostrove vážia a o jej štence je veľký záujem.

Cestou po ľade na Domašnij žiadneho medveďa nevidíme, tak sme sebavedomí a Iványč tiež. Počasie je príjemné, iba -21 C, pofukuje. Keď si dám dolu hrubé dvojité palčiaky, aby som mohol stlačiť spúšť na foťáku, hneď mi ruka skľavie ako drevená. Vietor je na Severe oveľa horší ako mráz, každý meter za sekundu možno prakticky prirátať ako jeden stupeň k mrazu. Na ostrove je malá mohyla dávneho polárnika Ušakova. Jeden z mnohých, čo tu nemali šťastie.

Na druhý deň fúka silný vietor zo severu, od pólu, naše malé dvojplošníky nemôžu odštartovať, na pól by nedoleteli. Treba čakať. Od Keleho skupiny, kde je aj Peter Valušiak a Marián Zaťko, dostávame správu, že tam fúka víchor, ledva sa možno udržať na nohách. Slovakia 1 momentálne driftuje na kryhe asi 40 km od pólu, smerom do Kanady.

Dozvedáme sa od nich tiež, že povrch oceánu na póle a v okolí tvoria ľadové kryhy, ktoré v závislosti od morských prúdov a smeru vetra plávajú po hladine všetkými možnými smermi, vzďaľujú sa od seba, zrážajú sa navzájom, čím vznikajú tarosy, ľadové bariéry. Pohyb krýh je nevypočitateľný a sťažuje orientáciu pri pešom presune. V predošlú noc našich zobudil silný praskot, Pár metrov od stanov sa objavila široká trhlina, čo im na duševnom pokoji veru nepridalo.

Srednij, 25. 4.

Stále čakáme na utíšenie vetra. Dva staré dvojplošníky ,,Anče“ s lyžami namiesto kolies sú pripravené, ale stále nimi na zemi lomcuje vietor. Letieť sa nedá. Na krídlach, potiahnutých impregnovaným plátnom, vidno, že už prežili kadečo. Sú poplátané kúskami dákeho leukoplastu. Aj vrtuľu má jedna z Ančí riadne vyštrbenú. Ktovie, kam to pilot zapichol… Inak sú to sympatické hračky s výborným manévrovaním, schopné pristáť i odštartovať aj z 80-metrovej hrboľatej kryhy.

Majú len dve chyby, bohužiaľ dosť vážne: mizerný dolet a žiadnu navigáciu. Na dlhú štreku na pól a späť bolo treba vopred pripraviť až na troch miestach sudy s benzínom, aby sme mohli dotankovať. Navyše každá Anča povezie na palube ešte päť-šesť sudov ako železnú rezervu, ak by sme zásoby na pohyblivých kryhách po ceste nenašli, čo sa môže ľahko stať.

Na sudoch na palube sa budeme krčiť my piati s minimálnou batožinou. Berieme si len najnutnejšie veci pre prípad núdzového pristátia, aby sme dokázali prežiť voľakde na kryhe aspoň pár dní. Na spiatočnej ceste, ak našich na polárnej kryhe vôbec nájdeme, sa musia do lietadiel napchať ešte oni šiesti s dvoma ruskými rádioamatérmi. K tomu stany, lyže, sane a všetky nevyhnutné rárohy. Uff. A cestou sa musíme spoločne modliť, aby celá akcia klapla a doleteli sme tam aj späť so zdravou kožou…

Kto je polárnik a kto nie

Stále čakáme na vhodné počasie. Stal som sa terčom srandistu Petra Mariota. Hrdo som totiž pred všetkými vyhlásil, že si mienim v dohľadnom čase umyť nohy. ,,Vidno, že ešte nie si skúsený polárnik!,“ uzemnil ma Mariot. ,,Naozajstný polárnik si nohy nikdy neumýva. Bolo by to aj úplne zbytočné, pretože mu už dávno odmrzli…“

V noci sa zle spí, celých 24 hodín už svieti slnko. Človek je z toho načisto osprostený, stráca pojem o čase. Orientujeme sa len podľa hodiniek.

(pokračovanie už na budúce – Z knihy Severný pól, Bratislava 1994)

[nggallery id=89]

1/1
Zavrieť reklamu