Tretia časť putovania slovenských polárnikov na pól: Lietadlo treba roztlačiť

13. decembra 2010

S určovaním času je to tu vôbec zaujímavé. Na póle sa zbiehajú všetky poludníky a časové pásma. Prejdete pár metrov a je o dve hodiny menej. Alebo viac, ak idete opačným smerom. Prejdete okruh okolo pólu a vlastne sa zmenil dátum… Dočerta, možno by sa oplatilo spraviť tých kolečiek niekoľko, človek by nebodaj omladol.

Prvé dve časti nájdete na týchto linkoch:

1. časť o tom, ako polárnikov privítalo na letisku sedem metrov snehu.

2. časť o psíkoch, lietaní a polárnikoch.

,,O pol hodinu ideme!,“ zaznie konečne v pondelok vytúžená správa. O 11.45 miestneho času sme pri Ančiach. Lenže hneď sa presviedčame, že v Arktíde nič nie je jednoduché. Dvojplošníkom primrzli lyže. Darmo sa vrtuľa zúrivo krúti a motor reve, ani sa nehnú z miesta. Treba potlačiť. Zaprieme sa do krídiel a hó-rup! hó-rup! Tesne popod rozkrútenú vrtuľu prebehne s ťažkým kladivom samovrah z posádky a zavalí každej lyži poriadny úder zboku. Lietadlom hegne, odtrhne sa od ľadu a prudko vyrazí vpred. My, zapretí do krídiel, sa vyváľame v snehu a môže sa štartovať. V behu naskáčeme dovnútra a letíme. Takto je to, mimochodom, aj pri každom ďalšom štarte.

Vovnútri vylezieme na sudy s leteckým benzínom a natlačíme sa pilotom doslova na chrbát. Musí to tak byť, inak by preťaženému dvojplošníku klesol chvost a spadli by sme dolu. To, pravdaže, nechceme, lebo pod nami je studená hladina Severného ľadového oceánu s plávajúcimi ľadovými kryhami. Letíme vo výške okolo 150 metrov, obe Anče letia spolu, na dohľad. To ak by sa jednému stroju niečo stalo.
Vnútri je okolo mínus dvadsať, oceňujeme ruské kapce ,,valenki“, ktoré nám kdesi zohnal a vnútil ruský kamarát Mark. Darmo, je to prírodný materiál, vyskúšaný generáciami. Noha si v kapci vytvorí mikroklímu, cez súkno zároveň dýcha. Umelina nemá nárok.

[nggallery id=89]

Kuriť možno

Najprv som mierne zdesený, že napriek sudom s benzínom ,,kuriť možno“. Posádka hulí ostošesť, tak si zapálim aj ja. Ohorky sa vyhadzujú dierou v trupe. V nabúravaní zákazov, v popieraní zdravého rozumu a pudu sebazáchovy sú Rusi odjakživa majstri sveta.

Prvé medzipristátie je na Myse Arktičeskij, výbežku posledného ostrova Severnej Zeme. A potom znova celé hodiny vidíme iba živly: vodu, ľad, vzduch. Okolo štvrtej pristávame na ,,podbaze“, zriadenej pod ľadovým pohorím. Je to plávajúci, pôvodne pevninský ľadovec, ktorý sa odtrhol zo Zeme Františka Jozefa alebo iného arktického súostrovia. Spravíme si hrebeňovku po ľadových kopcoch na rozhýbanie stuhnutých hnátov, piloti doplnia palivo a znova do vzduchu. Pravda, po obvyklom štartovacom rituáli.

Je to nezvyklý pohľad ako radista nášho lietadla počas letu neustále opravuje čosi vo svojej jemnej aparatúre polmetrovým skrutkovačom, ktorý nosí zastrčený v kapci za sárou. Ciferníky na palubnej doske kmitajú v rytme motora, ten rapoce ako traktor. Napredujeme rýchlosťou 180 km/hod, letíme nižšie ako predtým, asi 20 metrov nad ľadom. ,,Tak bystréje,“ tvrdia piloti. Idú na mňa driemoty, hoci mráz zalieza do kostí.
Okolo siedmej večer míňame ďalšiu vysokú ľadovcovú horu. Povrch, nad ktorým letíme, vyzerá čím ďalej tým viac ako zbrázdený obrovskými buldozérmi. Rovnej plochy niet, všade sú vysoké valy z ľadových kvádrov tyrkysovej farby – tarosy. Popraskaný ľad sa strieda so širokými pásmami vody. Ako by sa tu dalo ísť pešo či na lyžiach? A kde by sa tu dalo vôbec pristáť? Namôjdušu neviem.

K Slovakii 1, ak všetko dobre pôjde, nám ostáva letieť ešte zo tri hodiny. Sme na 87. stupni 32 minútach severnej šírky a 87. stupni 44 minútach východnej dĺžky. Slnko máme neustále zľava, vpravo dolu vytrvalo beží po ľade tieň nášho dvojplošníka.

Miesto, kde sa zastavil čas

O 23.57 hod. akéhosi času sme presne nad pólom. Piloti sú vzrušení, niekoľkokrát zatrúbia a my vyhodíme cez dvere von plyšového tatranského svišťa. Na jeho tričko sme sa všetci podpísali.

S určovaním času je to tu vôbec zaujímavé. Na póle sa zbiehajú všetky poludníky a časové pásma. Prejdete pár metrov a je o dve hodiny menej. Alebo viac, ak idete opačným smerom. Prejdete okruh okolo pólu a vlastne sa zmenil dátum… Dočerta, možno by sa oplatilo spraviť tých kolečiek niekoľko, človek by nebodaj omladol.

Piloti nám so smiechom oznamujú, že letíme nad pásmom, kde je ešte len 25. apríla, teda včera. Hoci pred chvíľou bol už večer dvadsiateho šiesteho a onedlho bude zajtra ráno, dvadsiateho siedmeho. Pekná pakáreň.

Dosť však mudrovania. Treba vytriešťať oči, aby sme v tom nekonečnom ľadovom galimatiáši pod nami zbadali tábor našich. Šťastie, že nie je hmla, boli by sme asi odpísaní. Oni aj my.

,,Tam sú!,“ skríkneme takmer všetci odrazu.

(Pokračovanie onedlho)

1/1
Zavrieť reklamu