FREERIDE

Keď prší, treba šliapať vyššie: Skialp v Ramsau

Predpovede počasia nepriali pobytu na horách ako na Slovensku tak ani v Rakúsku. Myseľ zaťažená udalosťami z predošlého víkendu naznačovala, že zostať v Bratislave nie je dobrý nápad. Štvrtková saunička však dala udalostiam rýchly spád. Ide sa do Ramsau a odtiaľ do horského masívu Dachstein na chatu Guttenberghaus.

V sobotu ráno o 5:50 sme vyrazili z Devinskej Novej Vsi smer Feketeerdő, kde býva náš magyar priateľ Boris. Odtiaľ sme sa Lucia, Marek, Imro, Boris a ja tlačili z lyžami v jednom aute až k odpočívadlu Guntramsdorf pri Viedni, kde nás oslobodil Martin s “oktafkou”, do ktorej sme rozdistribuovali posádku v celkovom počte 6. V aute skvelá náladička, z rádia znie Band of Horses a kurz naberá smer Ramsau.

Počasie je fakt nechutné, posledných 100 km pred príchodom stále prší. Človeku sa nechce ani z auta vystúpiť, nieto ešte niekam šliapať. Po príchode na miesto však dážď ustál, balíme vaky, obúvame lyžiarky, lepíme pásy a vyrážame. Pár 100 metrov ideme bez lyží a snežníc bo dole je teplo a málo snehu. Na chatu vedie označený turistický chodník, ktorý je vyšliapaný aj v zime. Snáď z každého čo len trošku strmšieho žlabu tu šľahla lavína, ktorej ostatky zamrzli a my sme sa museli po nich lopotiť.

Winterraum pri chate Guttenberghaus

Už z diaľky pred príchodom nás sedlo Feisterscharte obdarilo modrou oblohou. Na chatu prichádzame asi po vyše 3 hodinách šliapania. Turistická značka dole hovorila o 2 a pol hodinách, takže až tak veľmi sme sa nešuchtali. Winterraum pri chate Guttenberghaus bol vybavený perfektne, čomu nasvedčovala aj cena.

Piecka s pripraveným drevom, postele s dekami a vankúšmi, žiarivka poháňaná energiou zo slnečných kolektorov a skvelá cesnaková polievka v prášku. Otvárala sa alpenverein kľúčom, ktorý sme mali z Viedne a cena pre členov alpenverein bola rovných 10€, pre nečlenov tučnučkých 20€.

Noviny boli vlhké a komín studený, takže oheň sa nám podarilo založiť asi na šiesty krát. Západ slnka sme si vychutnali v sedle Feisterscharte nad chatou. Lucia s Imrom zatiaľ navarili cestoviny s morca dellou a bambinom, takže po príchode sme sa mohli rovno nafutrovať. Keďže súčasťou winterraum boli aj sedmové karty, tak večer sa niesol v znamení krížovej sedmy, rumu, becherovky a kopaničiarskej domovinky.

Výstup na Eselstein

Marek s Borisom vstávali ráno o 7 ráno, aby svoje kanóny mali v sedle nad chatou nasmerované k slnku ešte pred jeho východom. Ostatní vstali niečo po ôsmej a začali dumať čo s dňom. Rozhodnutie padlo na kopec Eselstein s nadmorskou výškou 2552 m.n.m. čo z chaty predstavovalo prevýšenie 400 výškových metrov. Vonku krásna bľacha a my už jemne nervózni, pretože chalani sa z fotenia nevracali ani po raňajkách.

O 10 s Luciou a Martinom nahadzujeme pásy a vyrážame v trojici. Imro sa rozhodol na meditačný výstup osamote na vedľajší vrch Sinabell (2349 m.n.m.) východne od chaty. Po ceste do sedla stretáme Mareka s Borisom ako sa fotia pri lyžovaní malého jedno-oblúkového žľabu, do ktorého už Marek šliape tretí krát. Nechávame ich tak a počas cesty pod vrchol Eselstein vyzeráme žľaby, ktoré by sa dali zísť po ceste naspäť ku chate.

V žlaboch to vyzeralo ako na jarnej lyžovačke

Pod vrcholom zisťujeme, že cesta hore bude možná iba bez lyží. Výstup trval necelú pol hodinku a na vrchole nás čakal teplý čaj s viditeľnosťou snáď až na Dolomity. Všade kam oko dovidelo, boli hory. Od chaty až sem to trvalo cca do 2 hodín. Par minút po nás prichádza na vrchol aj Imro, z ktorého tečie sťaby si ten kopec vybehol. Spoločný zostup z vrchola trval pár minút.

Medzičasom sneh pod silou slnečných lúčov zmäkol a my sme sa cítili ako na aprílovej jarnej lyžovačke. Napriek teplote nad nulou, mokrému jarnému firnu a vytŕčajúcim kameňom sme si lyžovanie parádne užili. “Hlavná” lyžovačka ku chate sa udiala vo východnej stene Eselstein západne od chaty.

Sneh bol posypaný hrudami z padnutej lavíny, ktoré pod váhou teplých lúčov počas dňa zmäkli, takže sa dali robiť plynulé oblúky. V diaľke vidím Mareka s Borisom šliapať na kopec západne od chaty. Nasadzujem pásy a rýchlym skokom fičím za nimi. Hore dáme opaľovanie, ktoré nám môže závidieť aj Žorž Klúni v St. Moritz. Po zídení kopca sme upratali winterraum a pobrali sa k autu.

Zjazd k autu bol veľmi náročný hlavne cez hrudy padnutých lavín, takže sa to neobišlo bez pádov, krvi a zlomenej paličky. Našťastie nič vážne a o 15:30 nasadáme do aut, smer Bratislava.

Súvisiace články:

  1. Keď v údoliach nie je prírodný sneh, treba navštíviť ľadovce
  2. Tretia časť putovania slovenských polárnikov na pól: Lietadlo treba roztlačiť
  3. Kam za snehom, keď snehu nieto? Predsa na heliskiing na Novom Zélande.
Aký je Váš názor?

ISPO MUNICH 2017