Lyžovačka v piatich dolinách francúzskych Troch údolí

4. februára 2011

Ak chcete zažiť naozaj výbornú lyžovačku na 600 kilometroch krásnych upravených svahov, bez nutnosti používať skibusy alebo auto na prevoz do stredísk, porozmýšľajte nad francúzskym strediskom „Les 3 vallées“ – údajne najväčším na svete.

Ak chcete zažiť naozaj výbornú lyžovačku na 600 kilometroch krásnych upravených svahov, bez nutnosti používať skibusy alebo auto na prevoz do stredísk, porozmýšľajte nad francúzskym strediskom „Les 3 vallées“ – údajne najväčším na svete.

1300 kilometrov je veľa, ale oplatí sa

Ja som sa do tohto strediska vybrala s partiou jedenástich kamarátov a kamarátok. Prípravy na takúto týždňovú lyžovačku sú vždy trochu zložité, okrem lyžiarskych a svojich osobných vecí treba pripraviť na 1 300 km dlhú cestu aj autá, naložiť reťaze, reflexné vesty, poistenia a je potrebné vopred dohodnúť pitný režim výpravy a menu raňajok a večerí.

Tie si riešime vo vlastnej réžii. Potom príde na rad nakladanie do áut. Z toho mám vždy trochu stres, keďže som rada pripravená aj na nepredvídané udalosti, zvyknem si do kufra zbaliť o niečo viac ako ostatní. Potom už len dúfam, že sa aj môj kufor zmestí s nami na cestu.

[nggallery id=136]

Piatok, sedem hodín večer, veci naložené, ešte rýchla večera v atmosfére, kedy každý zabudne na povinnosti, ktoré nechal doma a teší sa na týždeň úžasných veľhôr a lyžovania. Osem hodín večer, tri autá pripravené na odchod, rozdávame si vysielačky pre lepšiu komunikáciu počas cesty a jedenásť lyžiarov a jeden snowboardista nasadáme a ide sa!

Za 15 hodín ste tam ako na koni

Smer cesty – Val Thorens – jedna z dediniek skrytých v údoliach francúzskych „Les 3 vallées“, čo po slovensky znamená Tri údolia. Pravda je však taká, že celé stredisko, ktoré má byť podľa tvrdení Francúzov najväčším na svete, sa skladá z piatich nádherných stredísk popretkávaných 334 zjazdovkami ako lusk a 205 vlekmi: Val Thorens, Courchevel, Les Ménuires, Méribel a Orele.

Cesta nám trvá s krátkymi prestávkami celú noc, asi tak 15 – 16 hodín. Cesty sú suché, nikde ani trošilinka snehu, ani omylom. Val Thorens je však vo výške 2300 metrov nad morom a preto ma moji kamaráti uisťujú, že to bude v poriadku, snehu bude vraj dostatok. Už tradične sme sa takmer pred cieľom zastavili v mestečku Chamonix priamo pod najvyšším vrcholom Európy, Mont Blancom, na ochutnávku čerstvých syrov a salám, ktoré chutnáme na miestnom trhu a taktiež na obligatórnu kávičku a výborné croisanty.

Chamonix však v sobotu doobeda ešte spí, uličky sú takmer prázdne. Až okolo obeda sa začínajú turisti prechádzať po obchodíkoch a kaviarňach, no my sa už poberáme ďalej – ešte nás čaká tá pomalšia časť cesty, avšak za to najkrajšia. Do strediska nás vedú serpentíny, z ktorých vidíme biely Mont Blanc a krásny výhľad na Savojské Alpy. Po asi dvoch hodinách nás víta Val Thorens. Najviac sa mi páči, že už pri príchode človek pookreje aj po takej dlhej ceste, keď mu priamo ponad auto prejde sedačka lanovky z lyžiarmi hompáľajúcimi nohami. Vtedy by ste najradšej vyskočili z auta a pridali sa k nim.

Ubytovanie vo Francúzsku je takmer vždy na svahu

Ubytovanie máme zabezpečené v chate Challet des Neiges priamo na svahu v trojposchodovom apartmáne so šiestimi izbami a jednou veľkou spoločenskou miestnosťou s kuchyňou. Po nálete na izby, lebo každý chce tú najväčšiu a s najkrajším výhľadom, vybalení sa a večeri si sadáme všetci spolu unavení z cesty do „našej obývačky“.

Večer sa vyvíja veľmi sľubne, po pár pohárikoch domácej sa aj únava vytratila a my sme začali byť hlučnejší. Našu zábavu však po chvíli prerušila kamarátka, ktorá prišla z balkóna po jednej zdravotnej, s nie veľmi potešujúcou správou. Vedľa v apartmáne sú ubytované dve rodiny so štyrmi malými deťmi a pán sused ju požiadal o ohľaduplnosť, lebo deti potrebujú spať. No skvelé!

Väčšia časť osadenstva má doma malé deti a sem si prišli oddýchnuť na týždeň bez nich a teraz toto. A to sme si ešte neuvedomili, aký problém im spôsobí naša obľúbená, ale poriadne hlučná hra „ruky“ a naše krásne večery s harmonikou a spevom. Samozrejme, susedia stáli pred našimi dverami hneď na druhý večer prosiac nás, aby sme len pre boha toľko nedupali…a my sme hrali ruky. Nepomohla ani snaha o kompromis dodržania nočného pokoja po 22-hej hodine. Preto odporúčam všetkým partiám, ktoré sa chcú po večeroch aj zabávať, pokiaľ je to možné, zabezpečte si apartmán niekde mimo rodín s deťmi – už len pre ich dobro:)

Lyžovačka úžasná, svahy sú dostatočne široké

V nedeľu ráno oficiálne zahajujeme lyžovanie – o deviatej sme všetci dvanásti nastúpení na svahu a čakáme, kým pustia prvý vlek, vyobliekaní a hlavne v slnečných okuliaroch, pretože Oskar svietil odušu, obloha ako z hollywoodskeho filmu a teplomer ukazuje takmer 5 stupňov nad nulou. Našťastie, moji kamaráti mali pravdu, sneh na zjazdovkách je, je ho dosť, aj keď na niektorých zjazdovkách je cítiť ľad a sú rýchlo vyjazdené.

Kvôli teplému dňu natrafíme častokrát na sneh technický, najmä na vstupoch k lanovkám v nižšie položených oblastiach chodíme ako v piesku. Lyžovačka je však úžasná – nádherné široké a upravené zjazdovky, ktorými sú pospájané všetky časti Troch údolí, takže každý deň budeme mať očividne nové a nové príležitosti na lyžovanie, nikdy nemusíme lyžovať na tej istej zjazdovke dvakrát (ak ovšem nechceme) a vždy sa vieme dostať kamkoľvek na lyžiach a zase späť do chaty.

Moje odporučenie pre lyžiarov, ktorí si chcú naozaj dobre zalyžovať a využiť všetky možnosti, ktoré Tri údolia ponúkajú – kúpte si skipass na celé stredisko, nielen na Val Thorens.

Val Thorens, Les Ménuires, Méribel

Prvý deň venujeme lyžovaniu vo Val Thorens a v Les Ménuires, druhý deň zase brázdime zjazdovky v Méribel a Mottaret. Naďalej je krásne a teplé počasie, relax a oddych v reštauráciách na vrcholoch kopcov je neuveriteľný, výhľad gýčový. Pri návrate do chaty zo strediska Méribel zisťujeme, že v bare na kopci, z ktorého schádzame ku chate, je diskotéka v štýle house music, so saxofonistom a spevákmi a kopou lyžiarov a snowboardistov, ktorí sa tlačia na podeste baru, tancujú ako v tranze a speváci a barmani ich z času na čas striekajú so šampanským, prípadne im ho lejú priamo do úst z balkóna.

Jedinečný pohľad je aj na snowboardy nahádzané na kope ako v najhoršom výpredaji, lyže a paličky v okruhu niekoľkých metrov od baru a tancujúci ľudia v helmách a lyžiarkach všade okolo. Teda, zavŕšenie dňa na kopci ako sa patrí.

Courchevel, stredisko s vlastným letiskom

Výlet do najstaršej a malebnej dedinky Courchevel, ktorá má naozaj jedinečnú atmosféru, si užívame na tretí deň. V Courchevel je cítiť celebrity, ktoré tam zvyknú tráviť svoje voľné zimné dni, ľudia sediaci na slniečku v reštauráciách sú očividne „za vodou“, a všetko má nádych luxusu.

Ceny nápojov sa však pohybujú na podobnej úrovni ako inde, pol litra piva stojí od 6 do 7 eur, horúca čokoláda okolo 6 eur a tanier hranoliek alebo dezerty od 4-5 eur.

Nasledujúci deň ráno hlási slečna rosnička vo francúzskej televízii teplotu -12 stupňov a my ideme na výlet na najvyššie položenú zjazdovku v časti Orele, vo výške 3 230 metrov nad morom. Tu však už zisťujeme, že nie sme na jarnej lyžovačke, na lanovke prvýkrát cítime chladivý mráz zimy a sedíme bližšie jeden pri druhom. Výhľad na Savojské Alpy z lanovky nám však na chvíľu pomáha zabudnúť, ako nám drkocú zuby.

Ďalšie dva dni tohto týždňa, kedy sa teplota znížila až na -21 stupňa Celzia, som už nezažila. Cestovala som do Bratislavy autobusom, troma vlakmi a lietadlom za neodkladnou záležitosťou, ktorá mi do tohto lyžiarskeho týždňa spadla.

Môžem však povedať, že ak by sa aj vám stalo, že sa musíte vrátiť domov skôr ako ostatní, nezúfajte. Cesta išla ako po masle, všetky spoje prišli načas. Jediné mínus bolo, že som cestovala celý deň, keď ostatní ešte lyžovali, ale aj cesta po Francúzsku vlakom mala svoje čaro.

1/1
Zavrieť reklamu